Stalo sa tak na jeseň 1972, inkriminovaný hráč sa volal Duncan 'Big Dunco' Forbes a Norwichi sa vtedy na Ostrovoch prirodzene dostávalo úplne jinačího kreditu ako v týchto dňoch.
Súčasní Canaries sa už predsa len môžu obzerať za tretie priečkou z úvodného ročníka Premier League (92/93) a po dvoch rokoch staré medzi smotánkou patrí ku kombinačne nejzdatnějším jednotkám mimo širšiu špičku.
To povojnoví Canaries si museli vystačiť akurát s nálepkou nadpriemerných druholigistom, solídnych pohárových ú� �astníkov a loptovú technikou nevládnoucích Kopáč.Pojítka oboch rozdielnych etáp potom existujú všehovšudy dve.
V anglických veľkomestách ďalej prežívajúce ohováranie, ktoré grófstva Norfolk prezentujú v horšom prípade ako semenisko incestu, v tom lepšom ako rodisko samých "dedinských balíkov". A ďalej práve osobnosť Duncana Forbesa.Nezdolného stredného obrancu, celých 33 rokov verne slúžiaceho Norwichi City a dodnes ztělesňujícího klubového ducha; v týchto chvíľach však v útrobách opatrovateľského domu pripútaného na lôžko zákernou Alzheimerovou chorobou.
Saundersova obecná škola
Duncan Scott Forbes sa narodil 19. júna 1941 v Edinburghu a až do svojich dvadsiatich rokov pôsobil na čisto amatérskej úrovni v neligové škótskom Musselburgh. Až začiatkom 60. rokov si ho vytiahol anglický Colchester, vtedy aj donedávna neustále pendlující medzi treťou a štvrtou najvyššou súťažou .
Čo napospol zodpovedalo, však Forbes rozhodne nebol žiadnym talentom od boha.Avšak v základnej zostave "úček" sa zabýval prakticky okamžite a aj vďaka nulovej náchylnosti k zraneniam v ich drese počas siedmich rokov stihol odohrať úctyhodných 270 zápasov.
Už ako prešibaného robotníka nižších divízií si ho potom v septembri 1968 vybral do tímu vtedajší manažér Norwichu Lol Morgan, aby z neho pomaly zo dňa na deň urobil kapitána. Na tom následne nič nezmenil ani budúceho leta prichádzajúce Ron Saunders; dnes už dávno ikona trénerského remesla, toho času ešte len začínajúcich manažér.
Už v Norwichi však 37-ročný kouč vystupoval z vlaku s povesťou poručíka na slovo vzatého.Saundersova tréningové jednotky pripomínali regulárny vojenské cvičenia a vyskákať poriadny kopec na jednej nohe tak nemal byť pre hráčov Norwichu žiadny oriešok.
Keď pritom Saunders v júli 1969 po prvýkrát navšt� �vil tréning Canaries, podľa svojich slov videl "niektoré dobré typy hráčov, niektoré nie až tak dobré". A čo bola prvá vec, ktorú s takým materiálom, ktorý o dva roky neskôr nastúpil historickú púť za elitnej futbal, podnikol? "Dal som ich do poriadku," odvetil kedysi Saunders lakonicky reportérovi.
Ťažko povedať, ako veľmi musel prerábať Duncana Forbesa, však faktom je, že škótskemu rodákovi Saundersova praktiky nevadili, ba naopak.Už tak patril v mužstve k najrýchlejším bežcom (predovšetkým na kratšiu vzdialenosť) a väčší problém ho nerobila ani vytrvalosť. Podľa slov samotného Saunders sa potom navyše "Big Dunco" vždy chcel učiť a čokoľvek nové, akýkoľvek inovatívne tréningový prvok, tak prijímal s radosťou.
Saunders ku všetkému rozhodne nebol vyznávačom nejaké krajkovité futbale, skôr razil klasický sedemdesiatkového formát "rozdaj loptu na krídlo (v tomto prípade Kenovi Foggy ) a choď to do vápna hlavou doraziť"…čo Forbesu od začiatku logicky vyhovovalo.
Nezničiteľný, nezraniteľný a převysoký
Forbesová hernej filozofii konieckoncov najlepšie odrážali sebeironické hlášky jeho samotného ako "Udrž balón vo vzduchu, aby sa k nemu nikto nemohol dostať" alebo "Ak sa to hýbe, Nakopni to; ak sa to nehýbe, Kopējo do toho, kým sa to hýbať nezačne". Až takým dinosaurom a prachsprostým bitkárom sveta futbale však Duncan Forbes taky nebol.
Po prvé sa frekventovane preceňovala jeho výška; najčastejšie skrze obľúbený popevok znejúce v origináli "Six feet two, eyes of blue, Duncan Forbes is after you!" (Šesť stôp a dva palce, modré oči, ide po tebe Duncan Forbes!).V skutočnosti pritom, Big Dunco 'žiadnych 187 centimetrov nemeral - vlastne ani nedosahoval tých šiestich stôp (približne 182 cm), len vytváral optický klam svojim vzorovo rovným držaním tela.
Po druhé bola Fo rbesová futbalová "Brutalita" priaznivci Norwichu vždy zámerne nadsadzovanie. "Forbesyho" druhoradú rolí skrátka bolo zastrašovanie súperov, a napokon aj preto na neho na Carrow Road nikdy nedali dopustiť.Iste, stoperova povesť bola z najväčšej časti dielom jeho neobyčajne agresívneho štýlu hry aj nereálne hlasové výbavy posilnenej sýtym škótskym akcentom, avšak fanúšikovia ju zároveň usilovne "cukrovali".
Ako sa ešte dnes od niektorých pamätníkov dočítate na fórach, ilúzie Forbesová nezničiteľnosti sa mala spoliehať okrem iného na to, že bol Forbes za celú svoju norwichskou anabázu pre zranenie stiahnutý z ihriska všehovšudy raz (s vykĺbeným ramenom).Naopak inokedy, keď jeden kompletný polčas strávil na hracej ploche s prerazenou pľúcami, mala jeho strach naháňajúce imidž v radoch súpera (Arsenalu) vyvolať takú reakciu, že sa previnilec John Radford - zvyknutý hrať na hrote - pri príležitosti ďalšie ho vzájomného merania síl radšej presunul doľava , aby sa s, Big Dunco 'stretával čo najmenej.
A prisadiť si v tomto smere dokázala aj médiá. Redaktor denníka The Times napríklad kedysi slávne poznamenal, že si Forbes z inkasovania žltých kariet urobil úplne obyčajný zápasový rituál, takže si "rozhodca zapisovali jeho meno už vopred v tuneli, aby sa tým potom nezdržiavali pri hre".Ten istý novinár už ale pritom pochopiteľne zabudol pripomenúť, že Duncan Forbes zároveň patrí k tým tvrďákům, v ktorých kariérnych záznamoch zaboha nenájdete žiadnu červenú machule. Vylúčiť sa "Forbes" skrátka nikdy nenechal; na to bol až príliš inteligentný.
A práve preto sa - po tretie - Duncan Forbes zvládol prispôsobiť, hneď akonáhle zavetril, že by mu mohlo pod nástupcom Rona Saunders odzvonit. Konkrétne roku 1973 na Carrow Road zavítal John Bond a s ním aj úplne nová éra. Existujúce kostra Canaries si mala razom osvojiť systém založený na kratších, primárne prízemných pasoch, a preto sa tak nejako prirodzene očakávalo, že sa Forbes a spol.budú urýchlene pakovať - tým skôr, keď sa za Bondom z Bournemouthu okamžite vydalo niekoľko jeho bývalých zverencov.
Lenže chyba lávky. Duncan Forbes si ďalšiu zmenu manažéra vyložil ako novú výzvu, spolu so svojím konštruktívnejšie parťákom Daveom Stringer si predsa len vybojovali Bondovu dôveru a po náhodnom zostupu pre kanáriky prvoligový štítok získali obratom späť. Až v lete 1976 sám Forbes zacítil, že by to takto ďalej nešlo, a tak zmenil zamestnávateľa rovnako ako prístup k letnej príprave, kedy si z vlastnej vôle pridával na šprintoch do takmer jediného norfolkského vŕšku.Po jeden rok potom pôsobil na juhu Anglicka v Torquay, aby sa následne vrátil rovno do základnej zostavy Norwichu.
Vrcholovú kariéru potom zakončil popravde štýlovo: gólom v závereč nom zápase prvoligovej sezóny 1977-78, aby tak provinčnému tímu pomohol zabezpečiť postavenie blízkosti pokojnému strede tabuľky. S ním v zostave už teda Kanárici druhýkrát nikdy nezostúpil; bez neho sa následne v elitnej spoločnosti udržali pre iba dva ďalšie ročníky.
Ale to už nebolo také dôležité; pre fanúšikov, hráčov i funkcionárov Norwichu bol vtedy kľúčový ten zdanlivo banálne pocit, že medzi elitu jednoducho môžu patriť.A že taky nejaký čas patrili…
Večne druhý a predsa prvý
"Kým tím nevyhráva alebo nie je zvyknutý vyhrávať, tak vlastne poriadne ani nevie , o čo hrá. " Takúto myšlienku vyriekol už 80-ročný Ron Saunders počas telefonického rozhovoru pri príležitosti Duncan 's Day. A nenarážal pritom na nič iné ako na "nevinnosť" tej svojej party, ktorá v sezóne 1971/72 zabezpečila Norwichi historické povýšenie do najvyššej hodnosti. Ako sám Saunders vzápät í dodáva, snáď žiadna z jeho vtedajších ovečiek predtým neokúsili nič ako postup alebo pohárové víťazstvo.A už vôbec nie Duncan Forbes.
Napriek tomu teraz nemôže byť pochýb o tom, že práve, Big Dunco 'spolu s celou obrannou štvorkou a dlhoročným brankárom klubu Kevinom Keelan, ktorý nakoniec za Norwich odohral bezmála 600 ligových zápasov, pokladali základy všetkých kanáriky úspechov tej doby. Však už len celý priebeh inkriminovaného ročníka druhej najvyššej anglickej súťaže nesvedčil o ničom inom.
Sezónu Canaries začali výborne, bez jedinej porážky v úvodných 15 ligových zápasoch. Ostrá - podľa slov Davea Stringera až "bolestivá" - Saundersova letná príprava sa teda od samého počiatku vyplácala.Krušné časy Norwichi nastali až v okamihu, keď sa celkom výnimočne zranil Duncan Forbes. Bola to naskrz práve jeho absencia, čo nakoniec zaručilo vzrušujúce, nesmierne vyrovnanú koncovku roční ka, v rámci ktorej na žltozelenej nebezpečne dotieral Birmingham aj ďalšie celky.
Číslo päť sa však po 18 zmeškaných súťažných zápoleniach vrátilo práve včas; a naozaj vo veľkom štýle. Zakaždým hlavou a odrazom od brvna Forbes rozhodol v dvoch po sebe idúcich kľúčových stretnutiach - najprv proti Sheffieldu Wednesday, neskôr proti Swindone. Nikto ďalší sa už vtedy do zápisu o týchto stretnutiach medzi strelca nevetřel.Ojedinelé zranenia teda nasledovali ojedinelé góly (ten proti Sheffieldu bol Forbesovým premiérovým úderom v sezóne)…a vo finále vlastne aj ojedinelé oslavy na mestskej radnici.
O dva dni neskôr totiž Canaries svoje šplhanie do najvyšších poschodí anglickej ligovej futbale v podstate zapečatili výhrou 2: 0 v Orientu. A ona tri strategické čistá konta sa samozrejme mohla narodiť jedine pod prísnym dohľadom netradičného strelca Duncana Forbesa; v týchto dňoch teda špeciálne tuplovan� �ho hrdinu skromného celku z Norfolku.
Kapitánova aura však siahala ešte ďalej.Ako už sme si povedali, Norwich (bezprostredne) povojnovej éry platil za schopného pohárového soka; roku 1962 v rámci Ligového pohára dokonca svoju spanilú jazdu dotiahol do úspešného konca - a nadviazať sa mu podarilo opäť až pod kapitánsku taktovkou Forbesa. Rodák z Edinburghu sa stal na jar 1973 rovnú prvým nositeľom žltozeleného trikote, ktorý kedy okúsil mäkkosť trávniku vo Wembley; to si totiž práve začiatkom 60. rokov minulého storočia prechádzalo rozsiahlou rekonštrukciou.
A premiérový Forbesův pokus o cennú trofej podľa očakávania nevyšiel - Tottenham bol jasným favoritom a v pohode zvíťazil.Čo stratiť už Kanárici rozhodne mali o dva roky neskôr, keď sa chystali k "druholigovému" finále s Aston Villou.
Tento súboj bol tým pikantnejšiu, že na lavičke birminghamského celku nesedel nikto iný ako Ron Saunders. A napriek zdanlivému prekliatie svojej osoby - pre Saunders išlo o tretiu účasť vo finále Ligového pohára v rade, predošlé dve pre neho neskončili úspechom - to bol práve Forbesův futbalový otec, kto po 90 minútach hry prepukol v nespútaný jasot.Rozhodol o tom jeden šťastný odraz od tyče potom, čo Kevin Keelan zlikvidoval penaltu.
Ale aj taká sklamanie môžu futbalistovi zaručiť nesmrteľnosť; a že dnes rozhodne nemôže byť sporu o tom, že si priaznivci Norwichu svojho "Forbesyho" pamätajú a náležite váži. Sám, Big Dunco 'im bol koniec koncov ešte dlho po uzavretí aktívnej kariéry na očiach - a to doslova. Bez váhania si totiž vzal na starosť zariaďovanie fanúšikovských výjazdov na vonkajšie zápasy, ktorých sa potom sám milerád zúčastnil.A na milovaný klub nezanevrel ani v časoch najhorších - teda ani, keď si Kanárici v priebehu roka 1996 po necelých 40 rokoch znovu pripomínali, aké to je stáť na pokraj i bankrotu.
Vtedy si Duncan Forbes odbíjali už svoju druhú skúsenosť sa šéfováním skautingu Norwichu a ani v tejto úlohe sa interakciu s obyčajnými smrteľníkmi nevyhýbal; ba naopak. Istý blogger Nick napriklad vo svojom príspevku o tom, aké to bolo v 90.rokoch brigádničit na Carrow Road, zmieňuje, že sa aj u nich - prostých "pucovačů" sedačiek - sem tam, Big Dunco 'zastavil, aby s nimi prehodil nejaké to vľúdne slovko.
Skrátka a dobre, Duncan Forbes sa za tých 33 rokov poctivej driny vypracoval v legendu v pravom slova zmysle, stal sa urobeným hrdinom norfolkského ľudu, a nie náhodou bol tiež pred 12 rokmi pri príležitosti otvorenia norwichské Siene slávy predstavený čoby jej prvý čestný člen.
Pre to všetko potom jednoducho nie je divu, že jeho zhoršený zdravotný stav vyvolal naprieč fanúšikovskú základňou taký záujem…
Záhada hlavičkovaného balóne
v sobotu všetci Forbes nasledo vníci vybehli na trávnik v rozcvičovacích s nápisom "Forbes 5", ktoré sa po skončení duelu so Stoke City stali predmetom aukcie.Predávali sa aj špeciálne upravené zápasovej programy, ktorých obálka Forbesovou podobizňou s pohárom v ruke odkazovala na pamätnou prvú cestu do najvyššieho poschodia ligového paneláku.
Na všetkých týchto "suveníroch" sa nakoniec vybralo 6 500 libier (približne 215 tisíc slovenských korún), z ktorých každá pence poputuje na výskum zatiaľ neliečiteľné Alzheimerovej choroby.Ťažiť by z toho teda teoreticky nemal len Forbes, ale vôbec každý jeden človek zo šiestich starších 80 rokov, poťažmo každý jeden zo sto nad 65 rokov, ktorého táto choroba postihne.
Samotnému Duncan Forbes bola Alzheimerova choroba diagnostikovaná roka 2007 , vlani na jeseň potom musela byť norwichská legenda presunutá do opatrovateľského domova. Ja však na rozdiel od tvorcov príšerným spôsobom uchopené ho životopisného snímke Iron Lady (Železná lady) rozhodne nemám v úmysle nimrat sa v dôsledkoch pôsobenia akejkoľvek formy demencie na život chorého, ale aj jeho najbližšieho okolia.Na tomto mieste bude, hádam, bohato stačiť, keď na základe výpovede Forbesová manželky Janette skonštatuje, že si teraz, Big Dunco '- čiže niekto, kto bol svojho času po jedinom nahliadnutiu schopný z hlavy odriekať všetky sobotňajšie výsledky štyroch anglických ligových súťaží - po dvoch dňoch ani nespomenie, že mu cez víkend hral jeho Norwich.
o tom, čo ikonického kanárika do takého stavu priviedlo, nemá jasno vôbec nikto vrátane doktorov. Minimálne Forbesovom nevesto však jedna možná príčina nedá spať. "Nemyslím si, že hlavičkovanie balónov pomohlo.Na tréningoch hlavičkovával medicinbal, pretože akonáhle bol schopný zvládnuť je, mohol s normálnymi balónmi hlavičkovať ešte na dlhšiu vzdialenosť - a to je, ako by vás niekto opakovane bil, " približuje vtedajší praxi Janette Forbes a neprestáva krútiť hlavou, "nefajčil, príliš nepil a vždy sa udržiaval v kondícii. Ak on mohol dostať Alzheimera, potom sa to môže stať úplne každému. "
Exobráncova manželka pritom pochopiteľne nie je jedinou, kto na takéto myšlienky prišiel.Keď v roku 2002 istej forme demencie podľahol niekdajší vynikajúci hlavičkár Jeff Astl, súdom poverený lekár prišiel s tým istým vysvetlením - hlavičkovať v jednom kuse ony ťažké kožené lopty z 60. rokov minulého storočia, to podľa koronera Andrewa Haigh znamená spôsobovať mozgu trauma porovnateľné s tým , s ktorým sa po skončení kariéry vysporiadavajú niektorí boxeri.
Astleova rodina sa vtedy dokonca bezúspešne dovolávala nejaké finančné kompenzácie u anglickej futbalovej asociácie; to Janette Forbes zatiaľ k ničomu takému dôvod nemá.Alzheimerova choroba síce postupom času ponecháva človeku len holú šupku, zatiaľ čo ho zbavuje všetky osobnosti, avšak zrovna s Duncanom Forbes - mužom disponujúcim tak veľkým srdcom - bude mať v tomto smere určite ešte veľa práce.
A ani s okamihom, ktorého príchod si žiadny priaznivec Norwichu nedokáže pripustiť, Duncan Forbes zo sŕdc či spomienok norfolkských obyvateľov pochopiteľne nezmizne. Toto ostatne za všetky najlepšie vyjadril Mick Dennis, novinár s tesnou väzbou na klub s kanárikom v znaku: "Kým tu bude Norwich City, musíme sa baviť aj o Duncana Forbes. Nikto predsa nemal impozantnejšie prínos klubu ako on."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára